BuďSober

„Vzhľadom na vašu diagnózu a na fakt, že vám nepomáhajú takmer žiadne lieky, začíname uvažovať nad ECT. Mali by sme to skúsiť, mohlo by vám to pomôcť,“ povedala primárka oddelenia.

Moja prvá myšlienka hneď patrila filmu Prelet nad kukučím hniezdom ( 😀 ) a tak som sa na ňu zahľadela zhrozeným pohľadom. Primárka asi zbadala moje obavy:

„Nie je to také hrozné, ako to vyzerá. Je to iné ako to prezentujú vo filmoch.“

Súhlasila som. Vlastne som súhlasila vždy so všetkým, čo mi lekári odporučili…Zúfalstvo človeka dostane do bodu, kde nemá iné východisko a chytá sa všetkého, čo mu ponúkajú. Poctivo cvičí autogénne tréningy, píše denník, maľuje, navlieka korálky, po prípade pomáha sestričkám vyrábať tampóny (berú to ako formu pracovnej terapie).

„Vstávame!“ zobudil ma hlas mladej sestričky, ktorú som si počas tých 3 mesiacov, čo som bola v nemocnici, veľmi obľúbila. Ako v každej nemocnici, aj tu sa sestričky delili na lepšie a horšie, ufrflané, ktoré vám vynadali skôr, ako ste sa stihli čokoľvek spýtať.

„Tak ideme na to?“

Kývla som hlavou. Naozaj som sa bála. Strach sa v tejto situácii nedal skryť. Bol to strach z neznámeho. Nepremýšľala som nad tým, či mi elektrošoky pomôžu alebo nie.

Nasledovala som sestričku a zrazu sme sa zastavili v suteréne.

„Môžeš si sadnúť tu na posteľ.“

Posteľ bola vysoká a boli na nej popruhy. Celkovo celý suterén pôsobil strašidelne, čo mi na nálade moc nepridávalo. V miestnosti boli ešte 3 ďalší chlapi. Po jednom ich volali dnu do miestnosti, ktorá bola blízko pri nás. Mala som pocit, že sme len nejaký dobytok, ktorý ide na porážku. Pekne jeden za druhým.
Ani som si to neuvedomila a bol rad na mne.

Vchádzala som do miestnosti, kde bolo viac ľudí. Stáli okolo postele, popri ktorej bolo veľa prístrojov. Slušne som sa pozdravila a snažila som sa usmievať. Aj ony sa usmievali.

„Aspoň, že sú milí,“ pomyslela som si.

„ Nech sa páči, ľahnite si na posteľ,“ povedala sestrička.

Ľahla som si a hneď ma napojili na nejaké prístroje- prikázali mi rátať do 10. K tvári mi priblížili dýchaciu masku. Boli na mňa celkom milí, nemôžem sa sťažovať. Začala som rátať:

„Jeden ,dva, tri, …“ viac si nepamätám.

Zobudila som sa na posteli a pri mne stála sestrička. Trochu ma bolela hlava, ale bola som rada, že to mám za sebou. Takto to išlo najbližšie dni, rovnaký scénar.
Každý deň som schádzala do toho hnusného suterénu a čakala, kým vybavia ľudí predomnou.

Určite sa mnohí zamýšľate, aký bol výsledok. Bohužiaľ, žiadny. Akurát som stratila pamäť. Z môjho 6 mesačného pobytu v nemenovanom zariadení si pamätám len malé útržky. Vystriedala som 3 oddelenia od najľahšieho až po najuzatvorenejšie. Neviem,kto so mnou ležal na izbe, neviem si vybaviť spolupacientov. A tak sa mi stáva, že mi z času na čas niekto napíše, pozdraví ma a ja vôbec netuším, kto to je…