Takmer po pol roku som sa plná odhodlania vrátila k písaniu článkov na tomto blogu…plná odhodlania ukázať, že aj človek, ktorý si prechádza psychickými ochoreniami, má svoju hodnotu.
Možno sa pýtate, prečo som dostala chuť znova otvoriť túto tému…
Vysvetlenie je jednoduché – keď si do vyhliadavača zadáte pojem sebapoškodzovanie, zistíte, že táto téma je naozaj tabu. Vďaka seminárnym prácam a vďaka sledovaniu výskumov som zistila, že existuje veľmi málo článkov o tomto probléme, aj napriek tomu, že postihuje ľudí každej vekovej kategórie bez rozdielu, či ide o muža či ženu. Prečo si ľudia pred touto poruchou zatvárajú oči?
Áno, ide o vec, o ktorej málokto dokáže rozprávať. Táto téma sa tabuizuje, častokrát sa dostáva za hranicu toho, čo si je človek schopný priznať. V praxi sa zriedka stretnete s ľuďmi, ktorí sú ochotní ukázať svetu svojich „démonov“, svoje slabosti či slabé stránky.
Nie každý človek sa dokáže popasovať s ďalším veľkým problémom – s odsúdením. Keď sa pohľady nepochopenia a opovrhnutia spoja s pocitom viny, ktorý je pre ľudí trpiacich sebapoškodzovaním bežný, dôsledkom tejto kombinácie môže byť opätovné uchýlenie sa k tomuto radikálnemu riešeniu problémov.
Keď sa človek dostane do fázy, v ktorej sa snaží svoju psychickú bolesť tlmiť bolesťou fyzickou, dostáva sa do kruhu, z ktorého len ťažko nájde východisko bez odbornej pomoci. Toto správanie môžeme porovnať so závislosťou. Výčitky svedomia, ktoré pramenia z pocitu zlyhania, človek ventiluje porezaním (prípadne inou formou poškodenia vlastného tela). Po tomto akte však vo väčšine prípadov nastávajú ďalšie pocity zlyhania a viny, ktoré je nutné riešiť.
Z vlastnej skúsenosti viem, že riešiť tento problém s odborníkom je najlepšie možné riešenie. Niekedy to nie je jednoduché. Opísať svoje pocity je často náročné.
Pri porezaní seba samej o pocitoch nepremýšľam. Nerozoberám ich. Jednoducho ich zaženiem a vypustím chaos, ktorý sa v mysli nahromadil. Keďže o nich nepremýšľam, nepomenuvávam ich, čiže rozprávať o nich nahlas nie je až také jednoduché ako povedať priateľovi, že je dnes hrozný deň, pretože sneží a ja sneh neznášam.
Sedenia so psychológom patria k najsvetlejším momentom celého týždňa. Niekedy sú plné ticha, inokedy plné sĺz. Niekedy zo seba nedokážem vysúkať jediné slovo. Niekedy sa snažím „zahovoriť“ moje problémy, potlačiť ich a rozoberať veci z každodenného života. No aj tieto témy sú mojim problémom ovplyvnené, čiže sa k nemu opäť vrátime. Niekedy poviem vec, za ktorú sa hanbím. Ale viete čo? Je to v poriadku!
Pretože svoj problém riešim. A cesta k úspechu niekedy nie je ružová – pri uzdravovaní to platí desaťnásobne.
Ak ste osobou, ktorá si týmto problémom prechádza alebo poznáte osobu s týmto problémom, podajte mu pomocnú ruku. Niekedy slová „som tu s tebou“ dokážu veľmi veľa.
Na záver by som len chcela dodať odvahu všetkým, ktorí sa rozhodli svoj problém riešiť. Nie ste na to samy!