Sedím na studenej chodbe. Väčšia zima mi asi ešte nikdy nebola. Cítim sa strašne, najradšej by som si ľahla pod perinu a spala.
Ešte včera som mala dobrý deň. Ležala som na otvorenom oddelení, kde som mala mobilný telefón a všetky svoje osobné veci. Aj svoju mikinu- čo by som za ňu v tejto chvíli dala! Bavila som sa s mojou spolubývajúcou Lenkou, ktorá mala anorexiu a ležala so mnou na izbe. Bolo to dobré dievča, s ktorou som si dobre rozumela. Nebola ako ostatní- naozaj sa chcela zo svojich problémov dostať a veľmi sa snažila. Poctivo dodržiavala jedálničky a čo je hlavné- neklamala. Neschovávala si čokolády a cukor medzi oblečenie do skrine a nezvracala v sprche. Jednoducho túžila po tom jednom- byť zdravá.
Musím uznať, že naše súkromie nebolo najväčšie, keďže sme boli na „pozorovacej izbe“ (izba, na ktorej bolo z jednej strany okno a za ním mali sestričky svoju miestnosť). Aj napriek tomu, že som bola v nemocnici už dlho, cítila som sa na tomto oddelení celkom slobodne. Bola som v stálom kontakte s najbližšími, takže aj keď som bola ďaleko od domova, zvládala som to celkom dobre.
Večer sa všetko zmenilo…
„Zomrieš, zomrieš, zomrieš…“ počula som vo svojej hlave. Mužský hlas to stále opakoval a ja som tomu hlasu uverila. Čo ak ma napadne niekto zo spolubývajúcich? Predsa len- sme na psychiatrii…čo ak niekomu šibne, skočí po mne a zabije ma? Čo ak už nikdy neuvidím našich, môjho brata? Čo ak mi dajú lieky, po ktorých zaspím naveky? Čo ak šibne v hlave mne a namierim nôž proti sebe? Čo ak…? Otázok bolo zrazu priveľa a ja som ten hlas počula stále dokola.
„Komunitaaaaaa!“ počula som zakričať sestričku, ktorú som nemala moc v láske.
Pokúsila som sa postaviť, no hneď sa mi zakrútila hlava. Nevedela som, čo mám robiť, moje emócie boli ako šialené. Stále mi vírili v hlave a nedokázala som ich ovládať. Nazvala by som ich chaosom. Hlas išiel zvonku, akoby mi niekto rozprával priamo za chrbtom. V tom momente mi napadlo, že by som to mala ukončiť, pretože viem, že len tak to skončí. Nemala som chuť ísť za sestričkou a povedať jej, čo sa deje.
„Zomrieš, urob to!“
Strach o svoj život bol obrovský. Rozplakala som sa… Bohužiaľ, sestrička si všimla moje vyhýbavé správanie a uplakané oči. Bez môjho vedomia zavolala doktorku, ktorá ma nikdy v živote nevidela a nevedela o mne vôbec nič. Netrvalo to dlho a už som stála „na koberčeku“. Nepriznala som sa, čo sa deje, no ona situáciu zhodnotila len na základe uplakaných očí.
„Pôjdete na noc na uzavreté oddelenie.“
„Nie, ja nikam nejdem!“
„Robíme to pre vaše dobro!“
„Chcem podpísať reverz.“
„To, bohužiaľ, nejde.“
Rozplakala som sa ešte viac. Previezli ma tam nasilu. To som ešte netušila to, že pred nami je víkend a v pondelok je sviatok. To znamená, že jedna noc sa predĺžila na tri noci. Najhoršie a najpomalšie dni, ktoré som kedy v živote zažila.
Zima sa stále zhoršuje. Snažím sa nemyslieť na to, a tak sa poobzerám okolo seba. Chodba so stoličkami…vedľa mňa sedí dievča, ktoré si podrezalo žily… teda aspoň ja si to myslím, pretože okolo rúk má bandáže. Vyzerá ako milé dievča, v mojom veku. Má dlhé hnedé vlasy a vyzerá ako flegmatik. Na jej tvári nevidno smútok, ale ľahostajnosť.
„Možno by sme mohli byť kamarátky“ napadne mi, no túto myšlienku hneď zavrhnem. Nepamätám si ani jej meno…
Na zemi leží žena. Leží nehybne a oči upiera do stropu, ani nežmurkne. Cítim sa na tomto mieste veľmi zvláštne.
Zrazu počujem krik- obzriem sa a vidím ženu na vozíčku. Obe nohy má v sadre a strašne kričí- len tak, bezdôvodne.
Čo tu vlastne robím? Je mi veľmi zle. Uvedomujem si, že tu budem musieť byť ďalšie dni…
„Zomrieš, urob to…“ počujem opäť. Vtom pocítim beznádej. Čo môžem s tým hlasom urobiť? Veď som zavretá v jednej izbe s ďalšími 10 ľuďmi, ktorí vyzerajú mimo. Nemôžem kričať ani sa sťažovať sestričkám, inak by som tu pobudla ešte dlhšie. Nedali mi dokonca ani moju mikinu! Vraj osobné veci pri sebe mať nemôžeme. Navliekli ma do hnusného fialového nemocničného svetra. Tú vôňu s materiál si pamätám dodnes.
Mám pocit, že čas sa zastavil. Moje jediné vykúpenie je čas obeda. Vtedy na hodinu otvoria izby a my si môžeme ľahnúť a zohriať sa. Človeku to padne vhod.
Keď si ľahnem do postele, moje myšlienky sa nezastavia. Premýšľam nad tým, ako je na tom dnešná psychiatrická starostlivosť. Ako môže o vás rozhodovať doktor, ktorý vás nikdy v živote nevidel. Ako vám môžu povedať, že nemôžete podpísať reverz…Ako môžu porušovať vaše ľudské práva. Toto sú otázky, na ktoré už nikdy nedostanem odpoveď…