Sebapoškodzovanie patrí v dnešnej dobe medzi veľmi rozšírené problémy. Teda aspoň ja to tak vnímam…môj názor však môže byť skreslený, nakoľko som svoj čas trávila s ľuďmi, ktorí mali rovnaký problém ako ja. Aj napriek tomu, že ide o nepríjemnú záležitosť, vďaka sebapoškodzovaniu som zistila, že nie všetky na prvý pohľad negatívne veci sú naozaj negatívne.
Nevinný začiatok
Moja cesta sebaubližovania začala na strednej škole. Bojovala som s veľkými depresiami a stavmi úzkosti. Samozrejme, liečila som sa, no lieky mi ani po roku liečby nepomáhali. Môj osud to zariadil. Pri holení som narazila na kosť a porezala sa žiletkou. A viete, čo sa stalo? Moje napätie, ktoré som prežívala deň a noc, od pondelka do nedele, 24 hodín denne, zrazu opadlo. Samozrejme, bola som z toho v rozpakoch. Bola to bolesť, ale bola príjemná. Zrazu som necítila strach, obavy, nemala som pocit, že všetko okolo mňa je len sen- vedela som, že po dlhej dobe stojím nohami pevne na zemi.
Začarovaný kruh
A tak keď na mňa prišla na ďalší deň úzkosť, urobila som to opäť. A potom opäť, opäť a opäť…až som sa dostala do začarovaného kruhu. Začarovaný kruh nie je kruhom len tak zo srandy. Nemá koniec, je nekonečný a vy sa v ňom neustále krútite. Porežete sa, no potom máte výčitky svedomia, že ste to urobili, tak sa chcete znova potrestať. Vyjsť z tohto kruhu nie je jednoduché, je to podobné ako alkohol, automaty alebo fajčenie.
Hnev voči sebe
Keď nad tým premýšľam „triezvou hlavou“, viem, že začať s tým bola jedna obrovská chyba. Namiesto toho, aby som sa hnevala na ostatných, všetok svoj hnev som namierila proti sebe. Moja myseľ nielenže potrebuje vyventilovať napätie, doslova si hľadá dôvody na to, aby to mohla urobiť. Niekedy stačí aj úplná maličkosť, napríklad pocit, že nie som dosť dobrá a za to si zaslúžim trest.
Nemám problém
Keď už som bola závislá, neuvedomovala som si, že mám problém. Výhovoriek bolo veľa- však to nerobím až tak často, moje rany nie sú veľké,… Stále obhajujem svoje konanie, okolie to vidí inak ako ja.
Nechcem na seba upozorniť
Každý deň sa stretávam s názormi, že sebapoškodzovanie je len výstrelok modernej doby, ľudia, ktorí to robia chcú na seba len upútať pozornosť. Rozšírený je aj názor, že ubližovanie praktizujú len ľudia s nižšou inteligenciou alebo mentálnym postihnutím… No nie vždy je to tak! Niekedy ide len o nevhodný vzorec správania, ktorý si človek osvojil.
Liečba
Z vlastnej skúsenosti musím napísať, že liečba problému sebapoškodzovania je veľmi náročná a dlhá. Dôležitá je vhodná kombinácia liekov, psychoterapie, prípadne hospitalizácia.
Po dlhom zápase s chorobou, v ktorom bojujem sama so sebou, som sa naučila mnohé veci. Jednou z nich je zistenie, že o svojich problémoch treba naozaj hovoriť. A prečo? Možno to pomôže druhým ľuďom, ktorí sú na tom podobne ako vy. Každodenne bojujem…niekedy to ide viac, inokedy menej, ale verte, že raz sa z toho dostanem úplne, Tak ako aj vy!
A nezabudnite! Buď Sober